Andulky zelenej rady
Svetlozelené andulky
Fenotyp týchto vtákov pripomína divo žijúce andulky. Základná farba je jasno zelená, celkové sfarbenie tela kontrastuje so sýtožltou maskou, ktorá má zamatovočierne znaky na hrdle a tmavofialové škvrny na lícach. Čierna vlnkovaná kresba zreteľne vyniká na žltom podklade. Všetky chvostové perá sú tmavomodrej farby, nohy sú sivomodré. Na zlepšenie typu svetlozelených vtáčikov chovatelia používajú sivozelené, alebo svetlomodré vtáky. Neodporúča sa tieto vtáky páriť s kobaltovomodrými a sivomodrými vtákmi aby nedochádzalo k tmavnutiu svetlozelenej farby.
Tmavozelené andulky
Prvé tmavozelené andulky boli odchované v roku 1945 vo Francúzsku. Vtedy boli známe ako "vavrínové alebo saténovo-zelené". Základná farba je tmavozelená so zamatovým leskom, žltá farba je tmavšia ako u svetlozelených anduliek. Z chovateľského hľadiska je chov tejto farebenej varíace sťažený, pretože prevažná časť má nielen nevyhovujúcu špinavozelenú farbu ale často slabú postavu a malú hlavu.
Olivovozelené andulky
Vznikli súčasne s tmavozelenými andulkami vo Francúzsku. Základná farba týchto vtákov je sýto olivovozelená s ľahkým hodvábnym leskom. Znaky na hrdle sú čierne, znaky na hrdle sú čierne, škvrny na líchach sú fialové a chvostové perá sú sivomodré. Najlepší vtáci majú sýtožltú masku s oranžovým nádychom. Odporúča sa páriť ich so sivozelenými, ktorými sa zlepší predovšetkým typ. Neoporúča sa páriť so svetlozelenými, pretože v ďalších generáciach nebude olivová farba jednotná.
Sivozelené andulky
Vznikli krížením sivých anduliek so svetlozelenými. Sivozelené andulky pre svoju robustnosť, širokú vyklenutú hruď, krásnu hlavu a veľké znaky na hrdle patria medzi najtypickejšie výstavné andulky. Sivozelený vták má okrem základnej sivozelenej farby sivé lícne škvrny a čierne chvostové pierka. Zaujímavé je, že sú jediné nad ktorými nie sú svetlozelené absolútne dominantné. Svetlozelená x sivozelená = 50% svetlozelených a 50% sivozelených. Pre svoje kvality sa tieto mutácie používajú na zlepšenie mnohých farebných variácií, predovšetkým modrej rady.
Žlté andulky so zeleným nádychom
Sú najstaršie mutácie ktoré vznikli už v roku 1872 v Belgicku. Tieto vtáky sa pravdepodobne vyskytli už oveľa skôr v Austrálii ale keďže sa vtedy ešte nepoznala ich dedičnosť, ďalej sa nerozmnožovali. Boli to žlté vtáky so zeleným nádychom a jemným vlnkovaním. Dnes sú veľmi zriedkavé, a ako samostatná variácia sa neuznávajú ale sa zaraďujú do rady svetlokrídlych anduliek. Podľa odtieňa ich základnej farby poznáme svetložlté, tmavožlté, sivožlté, olivovožlté.
Prvý krát sa objavili v Belgicku v roku 1872 ale keďže sa nepoznala ich dedičnosť, zanikli. Až v roku 1930 sa znova objavili nezávisle v Nemecku, Anglicku, Francúzsku, USA, Austrálii aj v južnej Afrike. Sú to krásne sýtožlté vtáky bez kresby, letky a chvostové perá sú biele, znaky na hrdle a škvrny na lícach sú bielostrieborné. Nohy sú ružové, nadnozdrie ružovofialové a oči sú červené s bielou dúhovkou, zobák oranžovožlý. Môžeme ich páriť so svetlozelelnými vtákmi ale aj tmavozelenými, olivovozelenými a sivozelenými. Neodporúča sa páriť ich so zelenými opalínmi, pretože potom sa vyskytuje na kostrči zelený odtieň ktorý je nežiadúci.
Žlté tmavooké andulky
Vznikli v roku 1948 v Holandsku a Belgicku krížením dominantných strák so svetlými letkami s recesívnymi strakami. Žlté tmavooké andulky majú sýtožlté telo , nemajú biele letky a chvostové pierka ako lutino a oko majú slivkovomodré bez bielej dúhovky. Pretože tieto vtáky nemajú v operení žiadny pigment, ich farba má krásny čistý odtieň bez iných farebných odtieňov. Najlepšie vtáky sa majú odchovávať krížením recesívnej straky so zeleným so žltými letkami, štepiteľných na recesívne straky.
Žlté krajkové (Lacewings) andulky
nazývané aj čipkovokrídle sa začali objavovať od roku 1940. Tieto vtáky majú telo svetložlté so svetlo škoricovou až hnedastou kresbou na krídlach. Táto kresba je podobná krajke (čipke). Lícne škvrny sú strieborné, oči červené. Sú to veľmi vzácne andulky.
Andulky modrej rady
Modrým andulkám chýba v perí žlté farbivo, preto všetky partie ktoré sú u zelených anduliek žlté, majú biele a kresba je čiernobiela. Všetky modré mutácie sú recesívne voči zeleným, teda nemôžu byť nikdy štepiteľné na zelené. Ak chceme u modrých dosiahnuť pekné a žiarivé farby, dobré je zostaviť pár kde jeden vták bude mordý a druhý zelený štepiteľný na modrého. Pohlavie nie je rozhodujúce.
Svetlomodré andulky
dávnejšie nazývané aj "blankytne modré" andulky, vznikli krátko po žltých, ale tiež čoskoro zanikli kvoli neznalosti ich dedičnosti. Objavili sa potom v roku 1910 v Londýne, kde ich prišiel vystaviť belgický chovateľ. Po prvej svetovej vojne ich šľachtili aj Francúzi, ktorí vo veľkej miere prispeli k ich ďalšiemu rozšíreniu. Základná farba týchto anduliek je žiarivo svetlomodrá, maska je biela, na bielom podklade je čierne vlnkovanie. Chvostové perá sú tmavomodré s tyrkysovým odtieňom. Dokonalosť farby a typu je možné dosiahnuť krížením so svetlozelenými vtákmi.
Tmavomodré (kobaltové) andulky
Boli vyšľachtené v roku 1920 pomocou tmavozelených. Základná farba je žiarivo kobaltovomodrá. Maska je biela, znaky na hrdle sú čierne, lícne škvrny fialové. Vlnkovanie hnedočierne až čierne, chvostové perá sú tmavomodré. Tmavomodré nepárime navzájom medzi sebou, pretože potomstvo má malú postavu a neštandartné zafarbenie. Preto sa odporúča krížiť so svetlomodrými alebo sivomodrými, prípadne olivovozelenými a tmavozelenými vtákmi štepiteľnými na mordú.
Sivomodré (mauve) andulky
Objavili sa v chovoch svetlomodrých a olivovozelených ako výsledok ich vzájomného kríženia. Patria medzi najvzácnejšie. Ich základnou farbou je sivomodrá s fialovým odtieňom, na bielom podklade je tmavočierna kresba, maska je biela, znaky na hrdle sú čierne, lícne škvrny sú fialové, chvostové perá modročierne. Sivomodré vtáky však bývajú často veľmi malé, slabého typu a základná farba býva fľakatá. Pre tieto negatívne vlastnosti sa veľmi málo chovajú.
Sivé andulky
Vznikli v roku 1934 súčasne v Austrálii a v Anglicku. Pretože tie austrálske boli dominantného sivého typu sú dodnes známe ako "dominantné austrálske sivé andulky". Anglické boli tmavšie a čoskoro zanikli. Dnes sa chovajú už len austrálske. Ich základná farba je čisto sivá, kresba je čierna s bielym lemom, maska má čierne znaky na hrdle a sivé škvrny na lícach, ručné letky a chvostové perá sú čierne. Sivý môžu byť aj svetlokrídly s opalinovou alebo škoricovou kresbou, žltolíci alebo žltohlavý. Sú to vynikajúce výstavné vtáky pre svoju robustnosť , veľké hlavy a symetrické hrdelné znaky. Používajú sa v chovoch svetlozelených a svetlomodrých na zlepšenie ich štandardu. Tiež na zlepšenie typu "Albino", pretože albini pochádzajúci zo sivých anduliek sú nielen výborného typu ale majú aj jasnú bielu farbu bez modrého odtieňa.
Fialové andulky
Tieto krásne andulky sú známe u chovateľov ako "violety". Vznikli v tridsiatich rokov a k nám boli dovezené až okolo roku 1957. Základná farba je čisto fialová, kresba je hnedočierna s bielym lemom, lícne škvrny sú fialové, chvostové perá sú modré, nohy sú sivomodré, oko má svetlú dúhovku. Za chovných partnerov sa odporúčajú svetlozelené vtáky s fialovým faktorom a sivé vtáky s fialovým faktorom.
Modré žltohlavé a žltolíce andulky
Vznikli súčasne v roku 1937 v Anglicku, Nemecku a v Austrálii. Do tej doby mali všetky modré rady len biele masky. Toto sfarbenie sa dnes vyskytuje pri modrých, fialových, bielych a sivých vtákoch. Aj zelený môžu byť nositeľmi žltolíceho faktora. Poznáme dva typy: žltolíci a žltohlavý. Žltolíci typ má základnú farbu rovnakú ako normálne sfarbené vtáky (nežltolíce), maska aj spodné chvostové perá sú žlté. Žltohlavý typ má žltú hlavu aj celé telo má s jemným žltým nádychom, preto sa svetlomodré javia ako modrozelené, tmavomodré ako tyrkysové, sivomodré ako olivovosivé a albíny ako smotanovo sfarbené vtáky.
Biele andulky s modrým odtieňom
Tieto andulky boli v dvadsiatich rokoch odchované súčasne vo viacerých krajinách. Ich základná farba je biela, na prsiach, bruchu, bokocha a na kostrči majú trblietavý modrý nádych. Znaky na hrdle sú len jemne naznačené striebrosivou farbou, lícne škvrny sú bledofialové, nohy modrosivé, oko má svetlú dúhovku.
Albino
Tieto snehovobiele vtáky vznikli v roku 1932 u nemeckých chovateľov. Sú opakom lutina v zelenej rade. Základná farba týchto vtákov je čisto biela bez modrého nádychu, oči sú červené so svetlou dúhovkou, znaky na hrdle chýbajú, lícne škvrny sú striebornobiele, nohy sú mäsovej farby, pazúriky a zobák sú svetlejšie. Nadnozdrie u samčekov je ružovofialové, u samičiek je belavé až hnedkasté. Na zlepšenie typu sa pri párení používajú sivé andulky. Nikdy nekrížime s vtákmi zelenej rady a modrej rady s tmavým faktorom .
Biele krajkové (Lacewings) andulky
Vznikli v štyridsiatich rokoch, ich základná farba je jasnobiela, na krídlach, záhlaví, chrbte a na hlave je jemné krásne bledoškoricové vlnkovanie, chvost je škoricovej až čokoládovej farby,oči sú červené so svetlou dúhovkou, lícne škvrny fialovostrieborné, nadnozdrie ako u lutino. Môžu sa vyskytovať aj žltolíce aj žltohlavé.
Biele tmavooké andulky
Vznikli vzájomných krížením dominantných a recesívnych strák. Základná farba je čistobiela, oči sú čiernofialové bez svetlej dúhovky, nadnozdrie u samčekov je ružové, u samičiek belavé až hnedé. Často sa vyskytujú aj žltolíce.
Dúhové andulky
Boli vyšľachtené po druhej svetovej vojne v Anglicku. Sú kombináciami žltohlavých, bielokrídlych, tmavomodrých a fialových vtákov. Všetky tieto farby sa dúhovo prelínajú bez toho, že ty tvorili nečistú farbu. Krídla majú pastelové žlté alebo zelenomodré s bledosivou kresbou, hlava je žltá, chvostové perá sú sivobiele s modrým odtieňom, znaky na hrdle a ostatná kresba môže aj chýbať.